Milí čitatelia! Tento prejav je primárne určený ako slohová práca pre stredné školy. Ústny prejav by mal byť koncentrovanejší. Ide iba o ukážku, ktorá by vám pomohla pri tvorbe tých vlastných.
Vážená pani riaditeľka, ctený učiteľský zbor, drahí rodičia a milí spolužiaci!
Hovorí sa, že čas plynie rýchlo ako voda. To však vôbec nie je pravda. Čas sa ponáhľa oveľa rýchlejšie, a preto sme sa tu dnes zišli. Ešte nedávno sme totiž boli ustráchaní prváci, za ktorými pevne stáli ich rodičia a v škole im pomocnú ruku poskytli starostliví učitelia. Roky však ubehli a my, štvrtáci, tu teraz stojíme a dívame sa životu do tváre.
Avšak nevideli by ste nás tu, keby nám naša pani riaditeľka a vedenie školy nevytvorili príjemné prostredie pre vyučovanie a získavanie nových poznatkov. Najviac nás však štúdiom a životom nesprevádzali naše pani učiteľky a páni učitelia. Mnohokrát sme mali pocit, že na nás vyvíjate nadmerný tlak. Chemici, fyzici a biológovia my však iste dajú za pravdu, že práve tlak je to, čo robí z uhlíka diamant. Aj vy ste z nás vytvorili to, čím sme dnes. Iba vďaka vašej ochote naučiť nás niečo nové sa budeme môcť o pár mesiacov odvážne postaviť pred skúšku dospelosti. Vedomosti však ani zďaleka nie sú všetkým, čo ste nám dali.
Ako povedal náš triedny učiteľ, pán Peter Krátky, z tejto školy odídeme vychovaní. Do života si teda odnesieme cenný dar – a to zdvorilosť. Arthur Schopenhauer, známy nemecký filozof, kedysi povedal: „Na zdvorilosť človek reaguje ako vosk na teplo.“ Preto vám ďakujeme, vážení vyučujúci, nielen za poznatky, ktoré ste nás naučili, ale aj za výchovu usmerňujúcu nás v správaní.
Najväčší podiel na výchove však majú predovšetkým naši rodičia, ktorým sa chceme odvďačiť práve pri dnešnej príležitosti. Ľudia sa totiž nerodia ani dobrí, ani zlí. Prostredie a starostlivosť je to, čo ich mení. Vy, drahé mamy a otcovia, ste tí, ktorí na nás mali najväčší vplyv a zaslúžite si najviac našej pozornosti.
Dali ste nám to, čo sa nedá kúpiť ani za najväčší poklad sveta – lásku. Ľúbiť a byť ľúbený je ako cítiť slnko z dvoch strán. To vy ste naším slnkom, ktoré do nášho života vlieva svetlo a nádej. Možno máte občas pocit, že svoje city k vám nedávame najavo. Verte však, že vás máme nadovšetko radi a ceníme si každý okamih, ktorý s vami môžeme stráviť.
Iste už teraz máte strach, že o nás prídete, keď odídeme na vysoké školy. Každé vtáča sa však raz naučí lietať a opustí svoje rodné hniezdo plné opatery. Avšak vy ste tí, ktorí nás naučili lietať a používať naše zatiaľ slabé krídla. Ďakujeme vám, že ste sa za nás vždy obetovali a vydláždili nám cestu k dospelosti, snáď vám vašu nezištnú starostlivosť raz budeme môcť splatiť aj s úrokmi.
Drahí spolužiaci, stihneme sa vôbec odvďačiť našim rodičom, keď čas letí tak neuveriteľne rýchlo? Pamätáte sa ešte vôbec na to, ako sme sa zoznamovali a vzájomne spoznávali? Odvtedy sa však veľa vecí zmenilo. Z detí sa stali dospelí ľudia, čo budú čoskoro čeliť prvým prekážkam, ktoré pred nich postaví život. Stále v nás však ostáva kúsok toho bezstarostného dieťaťa, o ktoré sa postarali rodičia a učitelia.
Počas štúdia na strednej škole sme zažili mnoho príjemných aj pár nepríjemných chvíľ. Večný optimista, Ernst Hemingway, povedal: „Otoč sa tvárou k slnku a všetky tiene padnú za teba.“ Počúvnime teda aj my jeho radu, zabudnime na to zlé a tešme sa z toho pekného, čo sme zažili. A nádherný iste bude aj tento večer, ktorý by sme si mali naplno užiť.
Zabudnime teraz na okamih na to, že hodinové ručičky sa neustále točia a naplno precíťme túto slávnostnú chvíľu. Prítomnosť – tá patrí nám a jej opraty držíme pevne v rukách. Zastavme teda na okamih čas, nemyslime na problémy, ale vychutnajme si dnešný večer, ktorý strávime v prítomnosti nám blízkych ľudí. Táto chvíľa sa už nikdy nebude opakovať, preto si všetci spoločne dajme záležať na tom, aby sa do našich spomienok vryla ako niečo nádherné a jedinečné.