Milí čitatelia! Tento prejav je iba ukážka, ktorá by vám pomohla pri tvorbe vlastného prejavu.

Vážený profesorský zbor, drahí štvrtáci a milí spolužiaci!

Život nie je o počte nadýchnutí, ale o chvíľach, ktoré berú dych.  O okamihoch, z ktorých sa v  mysli utkáva pavučina spomienok. Jemné vlákna pádov i výhier, sklamaní a úsmevov, spoznávania i lúčenia. Všetky tieto slová by sa dali nahradiť jediným – škola. Nie je to však len zhluk písmen označujúcich  budovu,  je to samostatná kapitola neodvratne zapísaná v knihe bytia. Dnes sme sa tu zišli, aby sme spoločne zapečatili 78 životných kapitol, aby sme 78 spolužiakov odprevadili na cestu dospelosti. Zavrieme bránu detstva za tými, ktorých sme niekoľko rokov stretávali  na chodbách nášho gymnázia.

Čas plynie ako rozbúrená rieka. My sa len nechávame strhnúť jej rýchlym spádom. Pamätám sa na časy, keď sme ako ustráchaní prváci obdivovali vyobliekaných maturantov. Chceli sme byť ako oni, najstarší, a že vraj aj najmúdrejší na škole. Teraz po tom už netúžime. Cítime, že nás budúcnosť začína dobiehať. Pretože, len čo odídete, preberáme vaše žezlo my. Dúfame, že budeme kráčať po ceste, ktorú ste vydláždili, aspoň s úspešnosťou porovnateľnou tej vašej.

Čaká vás veľa nových dvier. Želáme vám, milí štvrtáci, aby každé, do ktorých vstúpite, boli tie pravé. Ak by ste si náhodou vybrali nesprávne a nevládali sa nadýchnuť, obzrite sa späť. Rozpleťte zopár ošúchaných spomienok zo školských lavíc. Nechajte sa nimi viesť,  vždy tu budú pre vás, keď zablúdite.

Na záver len veta, ktorú ste v uplynulých dňoch počuli určite veľa ráz: „Blíži sa maturita.“ Prajeme vám, aby ste zúročili všetky získané vedomosti, mali šťastnú ruku pri ťahaní otázok a zhovievavú komisiu..